Vojnová skúsenosť v literatúre a médiách: akademická diskusia proti mlčaniu i zabúdaniu

Reprezentácia vojny v literatúre a médiách nie je len pripomínaním historických udalostí, ale aj individuálnych ľudských osudov, ktoré vojna poznačila. Je zároveň spôsobom, akým sa vojnová skúsenosť interpretuje, sprostredkúva a uchováva v spoločenskej pamäti.

Potvrdila to aj vedecká konferencia s medzinárodnou účasťou Re-prezentácia súčasných vojnových konfliktov v médiách, literatúre a filme krajín V4 s dôrazom na česko-slovenský priestor, ktorá sa uskutočnila 15. októbra 2026 na pôde Fakulty stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Podujatie zorganizoval Ústav stredoeurópskych jazykov a kultúr FSŠ UKF v Nitre v spolupráci s Veľvyslanectvom Českej republiky v Bratislave, Českým centrom v Bratislave a Katedrou medzinárodných vzťahov a diplomacie Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Tematické zameranie konferencie ovplyvnili aktuálne spoločenské udalosti i potreba odbornej reflexie príčin a okolností, ktoré predchádzajú vojnovým konfliktom, ako aj spôsobov, akými sa vojnová skúsenosť premieta do súčasnej literárnej, mediálnej a filmovej tvorby. Podujatie zároveň nadviazalo na predchádzajúce ročníky odborných stretnutí, ktoré sa uskutočňujú aj vďaka finančnej a morálnej podpore českých partnerov.

Význam spolupráce s Veľvyslanectvom Českej republiky v Bratislave a Univerzitou Mateja Bela v Banskej Bystrici vyzdvihla vo svojom úvodnom príhovore aj doc. PhDr. Pavlíková, PhD., prorektorka pre medzinárodné vzťahy UKF v Nitre. Okrem iného pripomenula pohotovú reakciu českej diplomacie na útoky Hamasu proti Izraelu zo 7. októbra 2023. Na jej slová nadviazal veľvyslanec Českej republiky v Bratislave Rudolf Jindrák, ktorý zdôraznil význam vzájomného dialógu a potrebu kritickej reflexie vojnových konfliktov a ich dôsledkov. V tejto súvislosti ocenil aj široké tematické zameranie konferencie, umožňujúce diskutovať o rozličných podobách vojnovej skúsenosti.

V tomto kontexte nadobúda osobitný význam poslanie Ústavu stredoeurópskych jazykov a kultúr FSŠ UKF v Nitre, ktorého odborná orientácia zahŕňa reflexiu historických, kultúrnych a spoločenských procesov formujúcich stredoeurópsky priestor. Pracovisko sa prostredníctvom podobných podujatí usiluje nielen otvárať aktuálne témy, ale aj vytvárať priestor na stretávanie odlišných skúseností, názorov a interpretačných perspektív.

Konferencia spojila predstaviteľov akademického i širšieho odborného prostredia z Poľska, Českej republiky a Slovenska. Rozmanitosť tém a interpretačných prístupov sa premietla nielen do jednotlivých vystúpení, ale aj do diskusií v závere tematických blokov, ktoré priniesli ďalšie otázky a podnety na uvažovanie o spôsoboch zobrazovania vojny a jej dôsledkov.

Tibor Žilka na príklade vybraných literárnych diel poukázal na odvahu a statočnosť žien v závere druhej svetovej vojny. Pozornosť pritom venoval aj rozporu medzi oslobodzovacím poslaním Červenej armády v boji proti nacizmu a násilím, ktorého sa jej príslušníci dopúšťali na civilnom obyvateľstve oslobodzovaných a okupovaných území. Dotkol sa sexuálneho násilia páchaného na ženách, ktoré predstavuje jednu z tragických, dlho zamlčiavaných stránok vojnovej skúsenosti. V tejto súvislosti pripomenul aj tragédiu ukrajinskej Buče, ktorá sa stala jedným zo symbolov brutality ruských ozbrojených síl voči civilnému obyvateľstvu. Prostredníctvom literárnych príkladov tak otvoril nielen otázku vojny ako popretia úcty k ľudskému životu a dôstojnosti človeka, ale aj problematiku politicky podmieneného zamlčiavania historických skúseností. V podmienkach komunistického režimu totiž literárne zobrazovanie násilia páchaného sovietskymi vojakmi narážalo na ideologické obmedzenia a cenzúru, pričom najmä v stalinskom období mohlo otvorené pomenovanie týchto skutočností viesť aj k politickým represáliám.

Libor Pavera sa zaoberal problematikou komunikácie a jej symbolických podôb. Na príklade filmu Bent ukázal, ako môže identitu človeka nahradiť znak či farba. Znak akoby hovoril za toho, kto ho nosí, bez ohľadu na jeho osobnosť, skúsenosti alebo postoje. V tomto zmysle sa stáva nástrojom kategorizácie a vymedzovania hraníc medzi „nami“ a „nimi“, pričom individuálnu identitu človeka zatláča do úzadia jeho príslušnosť k určitej skupine.

Na možnosti poézie zachytiť dramatickú skúsenosť rusko-ukrajinského vojnového konfliktu, osobitne na udalosti spojené s obliehaním Mariupola, upozornil Petr Komenda. Prostredníctvom analýzy básne Pluk Azov (2026) českého spisovateľa Radka Štěpánka poukázal na schopnosť básnického jazyka sprostredkovať skúsenosť vojnového násilia. Do popredia sa pritom dostala otázka, akými jazykovými a výrazovými prostriedkami možno zachytiť udalosti a prežívanie človeka v situáciách, ktoré svojou intenzitou presahujú možnosti bežného rozprávania.

Predseda Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska Peter Juščák priblížil problematiku deportácií do sovietskych pracovných táborov. Pozornosť sústredil na okolnosti a mechanizmy násilného odvlečenia, ako aj na neľudské podmienky, v ktorých väzňom zostávalo, obrazne povedané, jediné – právo na prácu a právo na smrť. Venoval sa tiež historickým súvislostiam jednotlivých deportácií a obdobiam návratov odvlečených do vlasti, čím pripomenul jednu z tragických kapitol povojnových dejín.

Vysokoškolský pedagóg, filmový i televízny režisér a scenárista Ján Sabol na príklade filmov Robinson & Crusoe, Svetloplachosť a Válečný zpravodaj predstavil rozličné možnosti filmového stvárnenia vojnovej skúsenosti – od alegorického zobrazenia až po dokumentárne zachytenie bezprostrednej reality ozbrojeného konfliktu. Konfrontáciou odlišných filmových postupov zároveň nastolil otázku vzťahu medzi umeleckou štylizáciou a dokumentárnou výpoveďou.

Alexej Mikulášek sa zaoberal rozličnými teritoriálnymi konfliktmi, na pozadí ktorých skúmal mechanizmy utvárania kolektívnych identít a diskurzívnej konštrukcie protikladu „my“ a „oni“. Vychádzajúc z kritickej analýzy politického diskurzu (CAPD) poukázal na spôsoby, akými jazyk, stereotypné predstavy a selektívna interpretácia historických udalostí prispievajú k vytváraniu a upevňovaniu hraníc medzi jednotlivými spoločenstvami.

Vysokoškolský pedagóg, režisér a scenárista Marek Janičík sa zameral na filmové sprostredkovanie vojny na Ukrajine v tvorbe slovenského režiséra Pavla Pekarčíka. Aj na základe osobného rozhovoru s režisérom priblížil špecifiká jeho filmového prístupu k zobrazovaniu vojnového konfliktu, skúsenosti civilného obyvateľstva a každodenného života v podmienkach ohrozenia.

Marta Žilková reflektuje postavu dieťaťa vo vojnových príbehoch, pričom poukázala na odlišnosti jej stvárňovania v závislosti od perspektívy útočiacej či brániacej sa strany konfliktu. Osobitne sa sústredila na emocionálnu rovinu detskej skúsenosti, v ktorej dominuje strach nadobúdajúci rozličné podoby – od bezprostredného ohrozenia života cez obavy zo straty blízkych až po neistotu vyvolanú rozpadom dôverne známeho sveta. Venovala sa aj premene rodinných a sociálnych rolí, keď vojnové okolnosti nútia deti predčasne dospievať, preberať zodpovednosť za druhých a neraz sa ocitať v postavení, ktoré za bežných okolností prináleží dospelým. Táto výmena rolí odhaľuje zásadné narušenie detského sveta a zároveň odlišnosti v prežívaní i umeleckom sprostredkovaní vojny. Postava dieťaťa sa tak stáva nielen nositeľom emocionálne pôsobivej výpovede, ale umožňuje nahliadnuť aj na širšie spoločenské a morálne dôsledky vojnových konfliktov.

Beata Kozieł porovnávala spôsoby konštruovania obrazu geopolitickej hrozby a nepriateľa v medzivojnovej literatúre a súčasných digitálnych médiách. Na konkrétnych príkladoch sledovala mechanizmy stereotypizácie, vytvárania obrazu „iného“ a formovania kolektívnych postojov. Jej komparácia zároveň nastolila otázku pretrvávania niektorých spôsobov zobrazovania nepriateľa, ktoré sa napriek odlišným historickým a komunikačným podmienkam uplatňujú aj v súčasnom mediálnom diskurze.

Zdeněk Brdek sa venoval naratívnym stratégiám, ktoré súčasní českí autori využívajú pri stvárňovaní vojny na Ukrajine v literatúre pre deti a mládež. Osobitne sledoval spôsoby sprostredkovania vojnových udalostí detskému čitateľovi a význam rozprávačskej perspektívy pri približovaní skúseností, ktoré presahujú jeho bezprostredný životný svet.

Záverečný popoludňajší blok rozšíril tematický záber konferencie o ďalšie pohľady. Štefan Timko sa prostredníctvom analýzy vybraných dokumentárnych filmov zameral na reprezentáciu ruskej spoločnosti, pričom sledoval, ako dokumentárna tvorba zachytáva spoločenské postoje a hodnotové orientácie. Vladimír Heger pristúpil k problematike vojny z odlišnej perspektívy. Sústredil sa na jej symbolické významy a významové roviny, ktoré sa menia v závislosti od historického, spoločenského a kultúrneho kontextu.

Vojna však bez ohľadu na spôsob svojho literárneho, filmového či mediálneho stvárnenia zostáva spätá so skúsenosťou násilia, utrpenia, dehumanizácie a existenciálneho ohrozenia. Práve tieto dimenzie, prítomné vo viacerých konferenčných vystúpeniach, pripomenuli potrebu kritickej reflexie vojnových konfliktov, ich príčin a dôsledkov. Akademické prostredie pritom poskytuje priestor nielen na skúmanie spôsobov reprezentácie vojny, ale aj na diskusiu o mechanizmoch, ktoré prispievajú k vzniku a pretrvávaniu nepriateľstva, stereotypov či spoločenského rozdelenia. Takáto reflexia má svoje opodstatnenie aj vo vzdelávacom procese, preto bol potešujúci záujem študentov o konferenčné podujatie.

Odborný program doplnila výstava Fake News, ktorá sa nachádza vo vestibule Fakulty stredoeurópskych štúdií, a je zapožičaná Českým centrom v Bratislave. Tematicky nadviazala na problematiku mediálnej manipulácie, dezinformácií a vytvárania skreslených obrazov spoločenskej reality. Pripomenula tak, že zápas o interpretáciu udalostí je aj súčasťou vojnových konfliktov a schopnosť kriticky pristupovať k informáciám nadobúda v tomto kontexte osobitný význam.

Nasledujúci deň, 16. októbra 2026, pokračovalo podujatie v priestoroch Českého centra v Bratislave, kde účastníkov privítala pani riaditeľka Monika Koblerová. Súčasťou programu bola projekcia historického životopisného filmu Milan Rastislav Štefánik (1935) v réžii Jana Svitáka. Výber snímky nebol náhodný. Ako ešte pred premietaním filmu poznamenali Miloš Zelenka a Štefan Timko, Štefánik ako jedna z kľúčových osobností vzniku Československa predstavuje významný symbol spoločných česko-slovenských dejín a dodnes má výrazné miesto v spoločenskej pamäti, o čom svedčí aj jeho víťazstvo v ankete Najväčší Slovák v roku 2019. Osobitný význam má v tomto kontexte jeho úsilie o československú jednotu a spoluprácu oboch národov. Film zároveň predstavuje ojedinelé hrané životopisné spracovanie Štefánikovho osudu. Zaujímavý je nielen historickou tematikou, ale aj zastúpením českých a slovenských hercov a využitím oboch jazykov. Projekcia tak nadviazala na česko-slovenské zameranie konferencie a poskytla ďalší podnet na uvažovanie o filmovej reprezentácii historických udalostí a osobností.

Dva dni odborných stretnutí ukázali, že rozličné podoby literárneho, filmového a mediálneho stvárňovania vojny otvárajú otázky, ktoré presahujú hranice jednotlivých vedných disciplín. Ich skúmanie umožňuje nielen pomenúvať problémy a odkrývať ich historické, spoločenské a kultúrne súvislosti, ale aj hlbšie porozumieť skúsenostiam, s ktorými sa jednotlivci i celé spoločenstvá dodnes vyrovnávajú. Organizátori preto veria, že aj v nasledujúcich rokoch sa v spolupráci s domácimi a zahraničnými partnermi podarí pokračovať v akademickej diskusii o témach, ktoré napriek svojej historickej zakotvenosti zostávajú naliehavo aktuálne.

re prezentacia 01